Namiesto rozsiahlej spoločenskej diskusie o rozklade právneho štátu v priamom prenose diskutujeme o stromoch a kríčkoch v lese. Jedna z komentátorských autorít tohto denníka napríklad celkom vážne vyhlási, že obhajoba Hedvigy Malinovej bráni v tom, aby sa do spisu dostala iná psychiatrická verzia príbehu, ako je tá „ich", alebo že je sporné vopred vyhlásiť každého znalca za zaujatého.
Ignorované dôkazy
Tak si zhrňme fakty, ale aj realitu, s ktorou bola samotná Hedviga Malinová a následne aj jej obhajoba doteraz konfrontovaná. Šesť rôznych nemocničných lekárov v Nitre a v Dunajskej Strede po vyšetreniach v deň útoku konštatuje zranenia, otras mozgu a akútnu stresovú poruchu. Množstvo svedkov stavu Hedvigy Malinovej sa nachádza medzi študentmi a pedagógmi v jej škole, existuje CT snímka hlavy, ktorá dokazuje opuchy na dvoch miestach.
Vyšetrovatelia a prokuratúra tieto dôkazy dokonale ignorujú a uprednostnia jeden znalecký posudok vyhotovený desať dní po udalosti. Navyše nedajú vôbec urobiť expertízu sukne a biologickú expertízu blúzky, obhliadku miesta činu začnú robiť až po štyroch hodinách, jedného z ľudí, ktorý sa nápadne zhoduje s identikitom, prepustia po vyjadrení matky, že bol celý inkriminovaný deň doma, až do roku 2007 nevypočujú svedkov zo školy, z výpovede Hedvigy Malinovej pri prepise vynechajú kľúčovú časť (že nemusela s niekým po maďarsky len telefonovať, ale mohla s niekým osobne hovoriť) a na zvyšnej časti postavia voči nej hlavné obvinenie. Po necelých troch týždňoch vyšetrovanie uzavrú a vysokí ústavní činitelia verejne v celoslovenských médiách Hedvigu Malinovú pranierujú.
Renomovaný psychiater Hašto s kolegyňou Hedvigu dlhé mesiace štandardne liečia a potvrdia štandardnými lekárskymi a vedeckými postupmi akútnu stresovú poruchu ako výsledok fyzického útoku na ňu. Všetky sťažnosti obhajoby proti závažným chybám vyšetrovacích orgánov sú zamietané bez argumentov.
Samouhryznutie
Ani nie rok po udalosti obvinia oficiálne orgány štátu Hedvigu z krivej výpovede bez toho, aby sa namáhali uviesť, v čom mala klamať. Krivosť postavia na posudku „autority" - dekana Lekárskej fakulty UK Labaša a na jeho zistení, že sa Hedviga „samouhryzla". Traja z dvanástich lekárov, ktorí mali na posudku spolupracovať, sa od neho aj od jeho zistení dištancujú. Ukáže sa, že dekan v posudku klamal (napríklad o existencii celotelového CT, z ktorého vraj vychádzal).
Namiesto toho, aby prokuratúra po tomto škandále okamžite prerušila spoluprácu so znalcom, požiada ho o doplnenie posudku. Dekan následne príde s teóriou nedostatočnej zrážanlivosti krvi, ktorá je hneď ľahko vyvrátená základným lekárskym vyšetrením.
Objaví sa svedok, ktorý pozná možného páchateľa z identikitu. „Podá vysvetlenie", ale nie je riadne vypočutý v rámci trestného konania ako svedok. Obhajoba sa musí „biť" za vypočutie každého z relevantných svedkov, vypočutia prichádzajú neskoro. Po šiestich rokoch nekonečného príbehu prokuratúre zrazu napadne skúmať psychický stav Hedvigy a navrhne ju zavrieť do ústavu. Opäť zistí, že výpovede ošetrujúcich lekárov a renomovaných psychiatrov nestačia. Každý, kto sa snaží do prípadu vniesť fakty alebo konfrontovať prokuratúru s nepohodlnými otázkami, sa stane objektom vyhrážok a tlaku (advokát Kvasnica, novinárka Vrabcová, psychiater Hašto, Hedviga Malinová), prípadne fyzického napadnutia (svedok, ktorý pozná osobu z identikitu) či vniknutia do obydlia (Hedviga Malinová).
Pripomína vám tento postup riadnu prácu orgánov činných v trestnom konaní v právnom štáte, ktoré sa snaží vypátrať pravdu? Je konanie Roberta Fica, Dobroslava Trnku a Roberta Kaliňáka v rámcoch tohto ústavného zriadenia? Je normálne, že každý znalecký posudok objednaný prokuratúrou je kvalitatívnou, procesnou a faktografickou katastrofou? Je akceptovateľné, že prokuratúra navrhuje a trvá na metódach, ktoré pripomínajú konanie diktatúr a zneužívanie psychiatrie na vyrovnanie sa s nepohodlnými ľuďmi (ústavné pozorovanie Hedvigy na psychiatrii)? Je akceptovateľné, že Peter Labaš je naďalej dekanom?
Absolútne zlyhanie
Existuje obrovské množstvo faktov, ktoré jasne vypovedajú o tom, že postup orgánov činných v trestnom konaní v tomto politicky citlivom a exponovanom prípade, je absolútnym zlyhaním jej poslania v právnom štáte a demokratickej spoločnosti. Orgány činné v trestnom konaní sa ani nesnažia predstierať nestrannosť a snahu o nájdenie pravdy a ani sa nesnažia skrývať kŕčovitú snahu o obžalobu Hedvigy Malinovej za akúkoľvek cenu. Správajú sa viac ako poslušné Husákove deti než ako svojprávne inštitúcie právneho štátu.
V každej normálnej spoločnosti by tento prípad spôsobil obrovské zemetrasenie a dopady na najvyššie miesta v politickej elite, ale aj v štátnych orgánoch v štýle Watergate. Pre mňa osobne je tento prípad dôkazom, že mocné skupiny v tejto krajine si dokážu orgány tejto krajiny dokonale zotročiť, pričom nájdu dostatok posluhovačov aj v iných oblastiach a dokonca aj v dekanských pozíciách.
Ak je občan tejto krajiny päť rokov stíhaný bez toho, aby mu bolo oznámené, z čoho ho vinia, spôsobom, ktorý produkuje jeden škandalózny a neprijateľný znalecký posudok za druhým, má hrať s orgánmi činnými v trestnom konaní hru na legitímny postup a legitímne inštitúcie a donekonečna sa podrobovať ich svojvôli, alebo má právo zásadne vyjadriť protest proti nelegitimite celého postupu a voči znalcom, ktorých orgány produkujú? Obhajoba má dostatok faktov a skúseností na to, aby občanov zásadne upozornila na to, že sa v jej prípade šliape po elementárnych základoch tejto krajiny.
Kedy precitneme? Kedy uvidíme cez kríky a stromy les? Priamo pred našimi očami nám niekto (a nielen v tomto prípade) demoluje posledné zvyšky verejných inštitúcií a ukazuje nám, že roky môže ignorovať právo. Mocní tejto krajiny aj v politike, aj vo verejných orgánoch sa správajú ako neobmedzení vládcovia bez akýchkoľvek právnych limitov. Koľko Hedvíg Malinových potrebujeme na to, aby sme si uvedomili, že nám berú základnú imunitu? Ak nebudeme mať nezávislé, nezotročiteľné verejné inštitúcie, žiadna obrana našich práv a zákona nebude v tejto krajine možná. Čo sa musí udiať, aby sme mohli vyhlásiť, že už nežijeme v právnom štáte? Koľko ľudských osudov musí byť na to poznačených?
Ak ani tento prípad nie je pre nás dostatočným mementom, tak potom si zrejme žiadny právny štát ani nezaslúžime.
Zuzana Wienk
Text bol písaný pre publicistickú stranu denníka Sme, kde bol uverejnený v piatok 24.8.2012. Na tomto blogu je umiestnený so súhlasom denníka Sme.
