Počiatočná ochota ministerstva výstavby vyhovieť zákonu a sprístupniť nám konkrétne objednávky, či faktúry, sa čoskoro po prvej tlačovke s rozsiahlymi (pre ministerstvo veľmi nepríjemnými odhaleniami) zmenila na zaryté odmietanie.
Začala sa hra na mačku a myš. Argumenty, prečo nemôžeme dostať ďalšie informácie potrebné ku kontrole nástenkového tendra, mali stále väčšiu fantáziu. Vrcholom ministerskej tvorivosti sa stalo tvrdenie, že nástenková zmluva je aktuálne predmetom kontroly a informácie o nej sú preto zrazu neprístupné. Úradníci využili znenie v zákone, ktoré pochopiteľne kontrolovanému neumožní dostať sa ku stratégiám kontrolórov, plánu kontrol, či ich postupom, aby nemohol kontrolu torpédovať. Ak by sa však ustanovenie zákona malo vzťahovať aj na predmet kontroly (napríklad jednotlivé dokumenty z účtovníctva), potom by bolo možné akúkoľvek bežne prístupnú informáciu utajiť jednoducho tak, že niekto spustí hoci aj vnútroorganizačnú kontrolu a bude ju naťahovať donekonečna.
Okrem ministerstva výstavby sme sa preto obrátili na Najvyšší kontrolný úrad, ktorý v tom čase „nástenku" preveroval a dostal na to od ministerstva k dispozícii aj nami žiadané podklady. Čuduj sa svete, NKÚ s ministerskou logikou súhlasil a naše žiadosti zamietol.
Situácia bola natoľko absurdná a dôležitá pre verejnú kontrolu, že sme sa rozhodli o informácie súdiť a vytvoriť tak principiálny precedens. Dúfali sme, že aspoň slovenské súdy pochopia hrozbu tohto nebezpečného triku a naplnia ducha zákona. Po bratislavskom Krajskom súde nás rázne odmietol aj Najvyšší súd. A to dokonca úplnou zhodou senátu, ktorý našu vec dostal na stôl.
A tu sa začína druhá pozoruhodná časť tohto príbehu. V senáte sedela aj (teraz už) novozvolená podpredsedníčka Najvyššieho súdu Jarmila Urbancová, ktorá sa len pred časom preslávila výrokom, že s dôverou ľudí v súdy to nebude až také zlé, keď ich zavalili toľkými žalobami.
Videli sme už mnohé rozsudky a vždy sa zaoberali len predmetom sporu. Tento je však výnimočný tým, že senát Najvyššieho súdu (okrem už spomínanej Jarmily Urbancovej v zložení Milan Morava a Jana Baricová) sa v ňom pozoruhodne „nechal uniesť" a osobne zaútočil na Alianciu Fair-play.
Komentuje jej motivácie, ktoré však špekulatívne a bez akýchkoľvek dôkazov Aliancii podkladá, keď ju obviňuje z toho, že zákon o slobodnom prístupe k informáciám zneužíva ako „zámienku na kritiku orgánov verejnej správy" a „formalistické bezúčelné spory" - obe formulácie v úvodzovkách sú doslovnými citátmi z rozsudku. Dôkazom bezúčelnosti sporu má byť to, že Aliancia v ňom pokračovala aj potom, čo bola kontrola nástenkového tendra ukončená.
Na tomto rozsiahlom útočnom odseku rozsudku je pozoruhodné najmä to, že súdenie sa o principiálne dôležité oblasti verejnej kontroly a snahu o odstránenie nezmyselných trikov, ktoré môžu verejnú kontrolu paralyzovať, považuje senát Najvyššieho súdu za zneužívanie zákona a bezúčelný spor. Uvedomenie si obrovskej priepasti vo vnímaní hodnôt a občianskych práv medzi jednými z najvyšších predstaviteľov monopolu na výklad zákonov a občanmi je až mrazivé. Takisto ako uvedomenie si obrovskej arogancie niektorých vrcholných predstaviteľov súdnej moci, dokonca nedávno povýšených do funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu (Jarmila Urbancová).
Každý takýto prípad, ako aj tolerované veselice v bare Bonanno, nenásytné antidiskriminačné žaloby, výška „odškodnení" v sporoch na ochranu osobnosti alebo drzosť žiadať od bývalého prezidenta Kováča ospravedlnenie pre Ivana Lexu, len utvrdzujú väčšinovú sudcovskú elitu v ich „pravde" a nedotknuteľnosti a betónujú stav, v ktorom skupiny ľudí bez chrbtovej kosti uniesli zákon a spravodlivosť. Potom sa však nečudujme, ak sa v tejto krajine rýchlo šíri beznádej.
Zuzana Wienk
Prečítajte si celý rozsudok, útočná pasáž sa nachádza na poslednej strane. Ak na tento článok chcete upozorniť aj ostatných, môžete zaňho hlasovať na: